Prečo ľudia neveria parlamentu

Prečo ľudia neveria parlamentu


Prečo máme zvláštny pocit, že práve politici sediaci v parlamente, ktorí „presadzujú naše demokratické práva a záujmy“ sú vlastne ľudia bez názoru a morálnych záväzkov?

konzultace


Samozrejme je dosť možné, že názor, ideu a vášeň presadzovať právo možno niekedy mali, v mladosti, ale svet politiky alebo lepšie povedané jej kolektív ich strhol na apatickú stranu a spravil z nich „obyčajné ľudské bytosti“, ktoré len chcú zostať na svojej pozícii, nakoľko tiež majú rodiny, súkromné sny a stále náročnejšie priania, ktoré sa predsa bez peňazí zrealizovať nedajú. Zostarli, „zrozumneli“, udomácneli sa, zmenili svoje priority a možno aj názor, no a začínajú sa báť novej, mladej krvi s revolučným potenciálom, naivných politikov plných ideí sľubujúcich radikálnejšie zmeny, pretože práve táto vášnivá nová krv by ich vytlačila z miestečka, na ktoré si už zvykli. V tom lepšom prípade by ich táto nová krv prinútila robiť radikálnejšie zmeny. Ale je skôr pravdepodobné, že „starí a udomácnení“ si od týchto nových „naiviek“ nenechajú porúčať a medzi seba ich mierne povedané, nepríjmu.


  • Potom nasleduje starý známy scenár. Mladé „naivky“ sa buď pridajú k nim a skrotia svoje vášne, ako aj ideály do „normy“, alebo sa stanú politikmi na okraji, ktorých budú označovať za extrémistov a možno bláznov.

volby


V takomto apatickom parlamente ale nemusia sedieť len kariéristi, možno tam sedia ľudia, ktorí mali svoj ideál a v mladom veku možno aktívne hlásali svoje názory, ale narazili na kameň úrazu. Týmto kameňom je fakt, že človek dospieva, získava skúsenosti, mení určité pohľady na svet a v rámci prežitia sa prispôsobuje. Je tak možné, že tento človek vstúpil do politiky s vidinou presadzovať určité názory, stanoviská a idey, no po čase, kedy prekročil pokročilejší vek a nabral v tomto smere skúsenosti zistil, že sa asi mýlil, že jeho názory možno neboli úplne správne, alebo skrátka zistí, z akej strany fúka vietor a „zrozumnie“, „dospeje“, čo znamená- pridá sa do spolku „umravnených“, do stanovenej normy, čiže do stavu, kedy z neho vyprchá pôvodná mladícka a „naivná“ vášeň a usúdi, že v mnohých prípadoch je lepšie iba „držať hubu a krok“. Môžeme tak uvažovať, existuje vôbec nejaká ľavica či pravica?

Comments are closed.